29. decembra 2011

Cesária Évora (1941 – 2011)

Týždeň pred zimnými sviatkami obletela svet správa o nečakanom úmrtí Václava Havla – človeka, o ktorom sa zo všetkých strán hovorí, že úprimne veril v ľudskosť a slobodu. Akoby z princípu – na potvrdenie voči čomu vlastne bojoval – vtedy zomrela aj tragická paródia na človeka – severokórejský despota Kim Čong-il. Logicky sa teda medzi týmito headline udalosťami viac-menej stratila informácia o poslednej ceste Cesárie Évory.

Známa bola tiež pod prezývkou Bosá diva, pretože na koncertoch vystupovala zásadne bez topánok. Tak sa volal i jej debutový album vydaný vo Francúzsku – La diva aux pieds nus, ktorým odštartovala svoju celosvetovú kariéru. V tom čase však už mala takmer päťdesiat. Dovtedy sa živila spevom po baroch a výletných lodiach.

Z chudobnej Kapverdčanky sa stal doslova fenomén. Na renomované pódiá sprevádzaná rôznymi poprednými hudobníkmi so sebou priniesla kus domova v podobe morny a coladeiry, miestnych hudobných štýlov spájajúcich tradície troch kontinentov, ktoré oblieva Atlantický oceán. Často clivé texty v dialektoch kreolčiny vypovedajú o láske a vášni, odchode a návrate či nepreložiteľnom slove saudade opisovanom ako hlboký túžobný pocit dlhotrvajúceho splínu z márneho čakania na niekoho alebo čosi.

V témach rezonuje aj historická a sociálna nespravodlivosť, ktorou si bývalá portugalská kolónia prešla. Sama Cesária si výsledky týchto pomerov prežila na vlastnej koži, keď veľmi malá stratila otca, čo spôsobilo, že matka napokon nedokázala vychovávať všetky deti a musela ju dať do ústavnej starostlivosti. Tu sa ale dostáva do amatérskeho zboru a začína sa formovať jej záujem o hudbu.

Počas svojho života vydala ešte ďalších dvadsať štúdiových a live albumov, vrátane kompilácií. V roku 2004 dokonca získala Grammy v kategórii world music. Napriek týmto úspechom nikdy nezabúdala odkiaľ prišla, preto sa na jej vystúpeniach nič nezmenilo, rovnako si zachovávala šarmantnú neformálnosť, s akou sa predstavovala na rodných ostrovoch.

V posledných rokoch sa jej zdravotný stav neustále zhoršoval. Predsa však krátko pred smrťou vo svojom dome – známym, pretože jeho dvere boli stále otvorené – prijímala ľudí a vychutnávala si posledné ťahy z cigariet. Tie sa jej nakoniec stali osudnými.

Ľudskosť a sloboda, to boli hodnoty, ktoré skutočne šírila svojou nezameniteľnou farbou hlasu.

Vyšlo v Je to tak, slovenskej edícii Le Monde diplomatique

Pôvodný zdroj | Jílek, Peter F. 'Rius: Cesária Évora (1941 – 2011). In Je to tak : Le Monde diplomatique. ISSN 1337-8872. 29. 12. 2011. [cit. 2019-01-05]. Dostupné na: <http://www.jetotak.sk/editorial/cesaria-evora-1941--2011>.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára