Na
začiatku päťdesiatych rokov vyšli mladej Amparo Dávile tri básnické zbierky (Salmos bajo la luna, 1950; Perfil de soledades, 1954; Meditaciones a la orilla del sueño,
1954), no s poéziou sa náhle rozlúčila a po vyše polstoročnej
prestávke publikovala poslednú kolekciu (El
cuerpo y la noche, 2011), ktorá práve onú veľkú časovú medzeru kontinuálne završuje.
Na sklonku uvedeného desaťročia však začína písať krátku prózu, rovnako vydáva
tri zbierky, ale nenáhlivo, s odstupom v jednotlivých dekádach (Tiempo destrozado, 1959; Música concreta, 1964; Árboles petrificados, 1977). Zdalo sa,
že sedemdesiate roky budú pre ňu definitívnym odchodom z literatúry. Jej posledná
kniha poviedok napokon vychádza tesne pred spomínanou poslednou zbierkou básní
(Con los ojos abiertos, 2008). Aj keď
teda debutuje a uzatvára svoju autorskú činnosť ako poetka, kritika i čitatelia
sa upriamujú hlavne na fabulárnu tvorbu tejto mexickej spisovateľky.
A treba poznamenať, že dosť oneskorene. Dávila je totiž v pokročilom veku opätovne objavovaná. V čase vlastných literárnych aktivít síce bola v domácom prostredí etablovanou poviedkarkou, ale stojac v tieni veľkých mien latinskoamerického boomu, Julia Cortázara, Gabriela Garcíu Márqueza, Maria Vargasa Llosu, zrejme ani medzinárodne uspieť nemohla, pretože prirodzene dominoval dopyt po magickom realizme či historickej epike reflektujúcej najmä autoritarizmus. Autorka bola dokonca zamestnaná ako sekretárka u Alfonsa Reyesa, päťnásobného kandidáta na Nobelovu cenu, ktorý ju povzbudzoval k písaniu. Svoje inšpiračné pramene hľadala v modernizme, čo bolo pre vtedajší miestny román typické. Sama hovorí, že na ňu značne vplývali Franz Kafka a D. H. Lawrence.
Kniha Roztrhaný čas a iné poviedky (Cuentos reunidos, 2009) je výberom jedenástich textov, ktorými sa Dávila nanovo pokúša osloviť čitateľskú obec. Možno má dnes väčšie šance, nielen vďaka odbornému prehodnoteniu jej miesta v dobovom literárnom živote, ale obzvlášť pre spôsob, akým tematizuje iracionálno, fenomén znovu sa navracajúci do aktuálneho spoločenského diskurzu. Z tohto aspektu pripomína makabrické prózy Edgara Allana Poa, hoci sa v jednom rozhovore priznala, že do polovice šesťdesiatych rokov s nimi nemala žiadnu skúsenosť. Predsa len, táto podobnosť je skôr atmosférická, pretože autorkine príbehy sú komornejšie a intímnejšie, nevedie ich romantická nespútanosť či prílišná fascinácia dávnovekom a mystériom poznania. V jej poviedkach sa teda objavujú aj nadprirodzené motívy ako v Zrkadle (El espejo), z ktorého „začali presvitať neforemné postavy, tmavé hmoty, zmietajúce sa, s ťažkosťou, akoby sa zúfalo snažili preniknúť svetom“ (s. 98), a sužujú tak rozprávačovu matku hospitalizovanú kvôli zlomenine. Tento očividný paranormálny zážitok je vypovedaný prostredníctvom postupov klasickej strašidelnej historky s cieľom naľakať poslucháča.
V ostatných textoch používa Dávila obdobnú výstavbovú techniku, avšak prvky hororu zapája primárne cez psychologické očakávanie čohosi hrôzostrašného, pričom prítomné zlo explicitne nepomenúva. V poviedke Hosť (El huésped) sa za „veľkými zažltnutými okrúhlymi očami, ktorými hľadel takmer bez žmurknutia“ (s. 57), môže pokojne skrývať bizarné indivíduum alebo nebezpečné zviera. Tým, že odmieta byť jednoznačná a prenecháva interpretáciu tajomnej bytosti percipientom, načrtáva zároveň svoje chápanie strachu ako entity neznámej, beztvarej, prípadne morfologicky nezvyčajnej.
Ak už hrôzu nazýva konkrétne, jedným z markantných motívov sú „potkany, ktoré mi padajú do dlaní“ (s. 55), blúzni María Camino v poviedke Klietka (La celda). Cez goticistické a dekadentné opisy „mŕtvol múch a potkanov“ (tamtiež) Dávila odráža vnútorné poryvy šialenca či bláznivejúceho človeka žijúceho vo fádnej realite konštituovanej provinčným svetom kolektívneho podvolenia, hlbokých rodinných väzieb, tradičných rol medzi mužmi a ženami a pobožnosti príznačnej pre stred a juh amerického svetadiela.
I poviedka Slečna Júlia (La señorita Julia) je „plná potkanov“ (s. 19). Udržiavaná dáma v rokoch „viac než mesiac nespala“ (s. 15), lebo „čudný hluk“ (s. 15), „ľahký dupot“ (tamtiež), „beh, skoky, šmyky“ (s. 19) majú za následok, že do práce chodí zmorená. Navyše sa o nej šíria lascívne klebety, pre ktoré ju snúbenec pán De Luna opustí. Táto anamnéza duševnej choroby výstižne poukazuje na davové stigmatizovanie bezbranných obetí. Dávilin podpis sa tu prejavuje v práci s tenziou, ako ju znásobuje, pokiaľ jej postavy naplno vzbĺknu neurózami a psychózami, niekedy priam absurdnými: „Keď prišla Mela, zívajúc a pretierajúc si oči, našla Júliu, ako zúrivo stíska nádherný pléd z lesnej kuny.“ (s. 27). Príkorie privodzované ženským charakterom má naviac druhý rozmer, autorka ním podčiarkuje uviaznutie v striktnom sociálnom a etickom poriadku.
Niektorí hrdinovia Dáviliných textov siahajú aj po radikálnych riešeniach. Samovražda môže byť považovaná za zmätený únik od „električiek, ulíc plných ľudí a hluku, zhonu, hodiniek, svojej ženy, hrozného príbytku, detí“ (s. 11) a výpočet v poviedke Smrť v lese (Muerte en el bosque) pokračuje, až si neznámy muž naplní „túžbu byť stromom“ (tamtiež), čím fakticky telesnú smrť zúži na koniec vedomia, vegetatívnu nirvánu, dezerciu z nežiadúceho pohybu, nechcenej dynamiky, neovládateľnej hektiky. Stav beznádeje napokon prirovnáva k bolesti zaživa sa variacich homárov, ktorým venuje poviedku Haute cuisine (Alta cocina): „Ich muky sa preťahovali až do večnosti.“ (s. 47).
No pomätenosť a utrpenie nemusia byť vyvolané bezprostredne negatívnym elementom. Bankový úradník Durán z poviedky Koniec boja (Final de lucha) zošalie od lásky, nevie rozlíšiť telo a tieň, v meste spoznáva sám seba, svojho doppelgängera, sleduje sa, chce zistiť, kto je ten pravý, on alebo ten druhý, čo sa prechádza s jeho milenkou. Heautoskopiu, halucinovanie vlastnej osoby, spúšťa chorobná neodbytnosť k ľúbostnému objektu: „Niekedy na ulici sledoval neznámu ženu, až kým nezistil, že to nie je Lilia.“ (s. 42).
V predostretých momentoch, tvoriacich pôvodný prozaický debut, Dávila defiluje variácie ústredného príznaku, ktorý sa nachádza v jej celoživotnom diele. Navonok introvertná artikulácia, neschopnosť komunikácie, ale tiež vnútorné hlasy, naopak, uvravené, vtieravé, často kričiace, bez ozveny a pomoci pripomínajú záverečný obraz z poviedky Roztrhaný čas (Tiempo destrozado): „Vreckovka, ktorou mi zakrývali ústa, bola obrovská a pchali mi ju až do hrdla, hlbšie, hlbšie...“ (s. 37). Autorka sa tak dá v určitom zmysle považovať za realistku, lebo človeka zobrazuje autenticky, no prívlastok magická sa k nej nehodí, fantastickosť je pre ňu psychickým stavom, v podobe pošklbávajúceho kŕču, hoci formálne utlmuje expresivitu. Prináleží jej väčšmi atribút realizmu čudného, weird, kultúrne sa radiaceho k trajektórii poovskej, lovecraftovskej i hitchcockovskej. Je to skrátka alchýmia strachov a úzkostí.
A treba poznamenať, že dosť oneskorene. Dávila je totiž v pokročilom veku opätovne objavovaná. V čase vlastných literárnych aktivít síce bola v domácom prostredí etablovanou poviedkarkou, ale stojac v tieni veľkých mien latinskoamerického boomu, Julia Cortázara, Gabriela Garcíu Márqueza, Maria Vargasa Llosu, zrejme ani medzinárodne uspieť nemohla, pretože prirodzene dominoval dopyt po magickom realizme či historickej epike reflektujúcej najmä autoritarizmus. Autorka bola dokonca zamestnaná ako sekretárka u Alfonsa Reyesa, päťnásobného kandidáta na Nobelovu cenu, ktorý ju povzbudzoval k písaniu. Svoje inšpiračné pramene hľadala v modernizme, čo bolo pre vtedajší miestny román typické. Sama hovorí, že na ňu značne vplývali Franz Kafka a D. H. Lawrence.
Kniha Roztrhaný čas a iné poviedky (Cuentos reunidos, 2009) je výberom jedenástich textov, ktorými sa Dávila nanovo pokúša osloviť čitateľskú obec. Možno má dnes väčšie šance, nielen vďaka odbornému prehodnoteniu jej miesta v dobovom literárnom živote, ale obzvlášť pre spôsob, akým tematizuje iracionálno, fenomén znovu sa navracajúci do aktuálneho spoločenského diskurzu. Z tohto aspektu pripomína makabrické prózy Edgara Allana Poa, hoci sa v jednom rozhovore priznala, že do polovice šesťdesiatych rokov s nimi nemala žiadnu skúsenosť. Predsa len, táto podobnosť je skôr atmosférická, pretože autorkine príbehy sú komornejšie a intímnejšie, nevedie ich romantická nespútanosť či prílišná fascinácia dávnovekom a mystériom poznania. V jej poviedkach sa teda objavujú aj nadprirodzené motívy ako v Zrkadle (El espejo), z ktorého „začali presvitať neforemné postavy, tmavé hmoty, zmietajúce sa, s ťažkosťou, akoby sa zúfalo snažili preniknúť svetom“ (s. 98), a sužujú tak rozprávačovu matku hospitalizovanú kvôli zlomenine. Tento očividný paranormálny zážitok je vypovedaný prostredníctvom postupov klasickej strašidelnej historky s cieľom naľakať poslucháča.
V ostatných textoch používa Dávila obdobnú výstavbovú techniku, avšak prvky hororu zapája primárne cez psychologické očakávanie čohosi hrôzostrašného, pričom prítomné zlo explicitne nepomenúva. V poviedke Hosť (El huésped) sa za „veľkými zažltnutými okrúhlymi očami, ktorými hľadel takmer bez žmurknutia“ (s. 57), môže pokojne skrývať bizarné indivíduum alebo nebezpečné zviera. Tým, že odmieta byť jednoznačná a prenecháva interpretáciu tajomnej bytosti percipientom, načrtáva zároveň svoje chápanie strachu ako entity neznámej, beztvarej, prípadne morfologicky nezvyčajnej.
Ak už hrôzu nazýva konkrétne, jedným z markantných motívov sú „potkany, ktoré mi padajú do dlaní“ (s. 55), blúzni María Camino v poviedke Klietka (La celda). Cez goticistické a dekadentné opisy „mŕtvol múch a potkanov“ (tamtiež) Dávila odráža vnútorné poryvy šialenca či bláznivejúceho človeka žijúceho vo fádnej realite konštituovanej provinčným svetom kolektívneho podvolenia, hlbokých rodinných väzieb, tradičných rol medzi mužmi a ženami a pobožnosti príznačnej pre stred a juh amerického svetadiela.
I poviedka Slečna Júlia (La señorita Julia) je „plná potkanov“ (s. 19). Udržiavaná dáma v rokoch „viac než mesiac nespala“ (s. 15), lebo „čudný hluk“ (s. 15), „ľahký dupot“ (tamtiež), „beh, skoky, šmyky“ (s. 19) majú za následok, že do práce chodí zmorená. Navyše sa o nej šíria lascívne klebety, pre ktoré ju snúbenec pán De Luna opustí. Táto anamnéza duševnej choroby výstižne poukazuje na davové stigmatizovanie bezbranných obetí. Dávilin podpis sa tu prejavuje v práci s tenziou, ako ju znásobuje, pokiaľ jej postavy naplno vzbĺknu neurózami a psychózami, niekedy priam absurdnými: „Keď prišla Mela, zívajúc a pretierajúc si oči, našla Júliu, ako zúrivo stíska nádherný pléd z lesnej kuny.“ (s. 27). Príkorie privodzované ženským charakterom má naviac druhý rozmer, autorka ním podčiarkuje uviaznutie v striktnom sociálnom a etickom poriadku.
Niektorí hrdinovia Dáviliných textov siahajú aj po radikálnych riešeniach. Samovražda môže byť považovaná za zmätený únik od „električiek, ulíc plných ľudí a hluku, zhonu, hodiniek, svojej ženy, hrozného príbytku, detí“ (s. 11) a výpočet v poviedke Smrť v lese (Muerte en el bosque) pokračuje, až si neznámy muž naplní „túžbu byť stromom“ (tamtiež), čím fakticky telesnú smrť zúži na koniec vedomia, vegetatívnu nirvánu, dezerciu z nežiadúceho pohybu, nechcenej dynamiky, neovládateľnej hektiky. Stav beznádeje napokon prirovnáva k bolesti zaživa sa variacich homárov, ktorým venuje poviedku Haute cuisine (Alta cocina): „Ich muky sa preťahovali až do večnosti.“ (s. 47).
No pomätenosť a utrpenie nemusia byť vyvolané bezprostredne negatívnym elementom. Bankový úradník Durán z poviedky Koniec boja (Final de lucha) zošalie od lásky, nevie rozlíšiť telo a tieň, v meste spoznáva sám seba, svojho doppelgängera, sleduje sa, chce zistiť, kto je ten pravý, on alebo ten druhý, čo sa prechádza s jeho milenkou. Heautoskopiu, halucinovanie vlastnej osoby, spúšťa chorobná neodbytnosť k ľúbostnému objektu: „Niekedy na ulici sledoval neznámu ženu, až kým nezistil, že to nie je Lilia.“ (s. 42).
V predostretých momentoch, tvoriacich pôvodný prozaický debut, Dávila defiluje variácie ústredného príznaku, ktorý sa nachádza v jej celoživotnom diele. Navonok introvertná artikulácia, neschopnosť komunikácie, ale tiež vnútorné hlasy, naopak, uvravené, vtieravé, často kričiace, bez ozveny a pomoci pripomínajú záverečný obraz z poviedky Roztrhaný čas (Tiempo destrozado): „Vreckovka, ktorou mi zakrývali ústa, bola obrovská a pchali mi ju až do hrdla, hlbšie, hlbšie...“ (s. 37). Autorka sa tak dá v určitom zmysle považovať za realistku, lebo človeka zobrazuje autenticky, no prívlastok magická sa k nej nehodí, fantastickosť je pre ňu psychickým stavom, v podobe pošklbávajúceho kŕču, hoci formálne utlmuje expresivitu. Prináleží jej väčšmi atribút realizmu čudného, weird, kultúrne sa radiaceho k trajektórii poovskej, lovecraftovskej i hitchcockovskej. Je to skrátka alchýmia strachov a úzkostí.
[Dávila, Amparo: Roztrhaný čas a iné poviedky. 1. vyd. Prel. Lucia Duero. Fintice : FACE – Fórum alternatívnej kultúry a vzdelávania, 2017. 116 s. Zo špan. orig. Cuentos reunidos. Art Matters. ISBN 978-80-89763-20-7.]
Vyšlo vo Fraktáli.
Zdroj | Jílek, Peter F. 'Rius: Alchýmia strachov a úzkostí. In Fraktál, 2018, roč. 1, č. 1, s. 145 - 147
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára