21. júna 2019

Post... postpost... ľúbostná poézia digitálneho veku

S pojmom text generation, ktorým literárny vedec Jaroslav Šrank vymedzil v slovenskej ponovembrovej poézii výrazný experimentálny modus od konvenčnejšieho prístupu, sa ešte stále dá spojiť i tvorba Michala Talla. Atribút experimentu však pre ňu už predsa len nie je úplne priliehavý, keďže počiatkom deväťdesiatych rokov sa z poetologických noviniek Petrov Macsovszkého a Šuleja postupom času sformovala doslova anesteticko-dekonštruktívna tradícia sústredená prevažne okolo časopisu Vlna či vydavateľstva Drewo a srd. U recenzovaného autora reprezentujúceho najmladší článok tohto zoskupenia sa inšpirácia jeho kmeňovými predstaviteľmi, akými sú okrem spomenutých aj Michal Habaj alebo Mária Ferenčuhová, Katarína Kucbelová a Nóra Ružičková, stáva uvedomelým umeleckým programom. No treba tiež zdôrazniť, že obe jeho zbierky Antimita a Δ sa netvorivému preberaniu postupov vyhli.

Kým názov Tallovho debutu pomenúva práve anestetický aspekt textistov, teda ich úsilie odcudziť sa vo forme psychickému prežívaniu – hoci po obsahovej stránke môže byť prítomná emócia, jej exaltovanie alebo dokonca extáza , v poradí ďalšia kniha akoby svojím titulom podčiarkovala uvedený kontrast, ale menej expresívne, nenápadne, cez reč symbolov exaktnej vedy. I takto je možné interpretovať deltu, štvrté písmeno gréckej abecedy v majuskule, ako chladný matematický symbol zmeny hodnoty v derivácii, ktorú definuje vzťah jednej premennej k inej od nej funkčne závislej. Premennými sú v tomto prípade anonymizovaný M. alebo ███████, úplne cenzurovaná entita a, pravdaže, lyrický subjekt v nerovnocennom postavení voči nim.

Celá zbierka je napriek tomu typicky ľúbostná, lebo jej výpoveď sa zameriava na vypätie z citového nenaplnenia: „štrnásť miliárd rokov zaspávaš vedľa neho / budíš sa / so samozrejmosťou / s akou gravitácia nepohltí silnejšieho / a neprizná abstraktné koncepcie / zanovito odmietam pripustiť / M., niet ma, nikdy som sa nemal stať“ (s. 87). Z ukážky vidieť, že tematizovanie krízy rozumu napokon básne navracia do vžitejších vzorcov; autorovu občasnú hru s ich tvarom preto treba vnímať cez prirodzené znovuzrodenie avantgardného gesta v postpostmodernom slohu. Markantné však je aj uvedomelé manieristické zotrvávanie na postmoderných zdrojoch. Obe estetiky sa tak v princípe prekrývajú, integrujú, vo väčšej či menšej miere si navzájom konkurujú, bez toho, aby destabilizovali jednotlivé kompozície.

Postmoderná metóda sa prejavuje hlavne v cykloch ultrasilencenásilie. Permanentne v nich vystupuje do popredia pragmasyntaktická potreba „ukotviť sa v texte“ (s. 22) a hľadanie hraníc poézie s vecným jazykom: „vyvinuli sme technológiu rozmazávania tvárí a poznávacích znakov, ktorá sa používa v prípade všetkých nasnímaných obrázkov“ (s. 33, poznámka: kurzívy sú pôvodné). V tejto citácii sa navyše objavujú kyberpankové motívy digitálnej revolúcie aktívne vstupujúce do ľudskej intimity. Spomenutý je taktiež virtuálny asistent: „štvrtina respondentov už dnes pociťuje náklonnosť k hlasu“ (s. 46).

V súvislosti s otázkou cenzurovaného objektu v deviatich básňach z cyklu zlá planéta samostatne vyčlenených prázdnou priesvitnou stranou by sa ich výklad teoreticky otváral nekonečným možnostiam po každom konkrétnom zadaní niekoho alebo niečoho namiesto začierneného obdĺžnika. Pokojne ním môže byť osoba, všemohúci boh i onen personalizovaný četbot: „cítim, že ███████ je stále tu, aby mi pomáhal / a nedovolil odložiť tvár / do dlaní“ (s. 66). Ale v poslednej básni už táto operácia nefunguje a najvhodnejším kandidátom sa zdá byť umelá inteligencia: „ten istý obraz je z pohľadu ███████ / len zhlukom dát“ (s. 71). No v cykle prevažujú básne s dikciou náboženského vyznania, ktoré paradoxne pôsobia veľmi senzuálne, čo pripomína erotickú mystiku baroka. Ich funkciou je zrejme poukázať na naivnosť dobrovoľnej sebadegradácie v akýchkoľvek vzťahových pozíciách.

Aj keď sa tento príbeh lásky zhmotňuje do gejskej romance, queer moment je natoľko emancipovaný, že svedčí o problematike partnerstva univerzálne, neexotizuje preferenciu k rovnakému pohlaviu, a tak sa neorientuje výlučne na uzavretú čitateľskú komunitu: „a vyslovovať tvoje dvojslabičné meno, zreteľne, stotisíckrát / za deň, / a poprieť spánok, poprieť príjem potravy, chcem sa stať tvojou / krvou, tvojimi slinami / a tvojím semenom a pretekať tebou a byť infikovaný chémiou / a biológiou / a prijať ich za svoje“ (s. 51). Tallova reč sa síce sentimentalizuje, neschádza však na úroveň prostoduchých floskúl.

Texty dotvárajúce rámec knihy sú nakoniec mimo cyklov, jediné s vlastným nadpisom. Majú charakter sprievodného slova, so silným mýtickým profilom v demiurgickom subjekte, ktorý skúma metafyzickú podstatu duše a jej lokalizáciu v srdcovom orgáne: „uvidí priestor, naplnený nepriehľadnou hmlou, / (...) opatrne doň vloží ruku, horúčava / mu spáli kožu / (...) hmla ním pohybovala, pohybuje / každým tvorom, / a preto ak ho opustí, / tvor / nenávratne zomiera“ (s. 9). Zároveň autor mení gramatickú osobu, z tretej prechádza k prvej a v záverečnej básni potom oslovuje: „už vieš, / čo je roztrieštenie, daný stav / ťa upokojí, nemôžeš proti nemu / nájsť liek, a preto / nemusíš nič hľadať“ (s. 97). Na ontologickej rovine vlastne týmto spôsobom dochádza ku katarznej rezignácii na sklamanie a k prijatiu, podvoleniu sa stavu vecí. Paralelne sa Tallo vyrovnáva v rovnakom duchu i s poetikou, už nie je v Šrankovej typológii čisto postindustriálny, ale viac-menej prechodový, smerujúci k postmileniálnej transcendencii.

[Tallo, Michal: Δ. 1. vydanie. Bratislava : Drewo a srd; Občianske združenie Vlna, 2018. 98 s. Poézia. ISBN 978-80-89550-46-3.]

Vyšlo v Rozume.

Pôvodný zdroj | Jílek, Peter F. 'Rius: Post... postpost... ľúbostná poézia digitálneho veku. In Rozum. ISSN 2644-4631, 2019, roč. 1, č. 5, s. 48-49.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára